Prvý transport zo Slovenska do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau
sa uskutočnil 25. marca 1942. Prvá vlna deportácií trvala do 20. októbra
1942 a zo Slovenska sa násilne vyviezlo takmer 58.000 židovských
spoluobčanov.
Režim vojnovej Slovenskej republiky, na čele ktorej ako prezident stál
katolícky kňaz Jozef Tiso, naplánoval ďalšie deportácie 4000 Židov na
18. - 22. apríla 1943. Vatikán na to zareagoval demaršom.
V piatok 7. apríla uplynie 80 rokov odvtedy, ako Svätá stolica
prostredníctvom svojho chargé d´affaires odovzdala demarš vláde vojnovej
Slovenskej republiky. Ide o diplomatický krok, ktorým sa obvykle
vyjadruje nesúhlas voči postoju alebo postupu vlády.
Chargé d´affaires Vatikánu v Bratislave bol mons. Giuseppe Burzio.
Predsedu vlády Vojtecha Tuku navštívil 7. apríla 1943, aby mu odovzdal
demarš, v ktorom Svätá stolica žiadala zastavenie ďalšej deportácie
Židov zo Slovenska. Tuka demarš odmietol s tým, že cudzia moc je
oprávnená intervenovať u slovenskej vlády iba prípade, ak ide o jej
štátneho príslušníka alebo člena patričnej národnej skupiny. Burzio
oponoval tým, že Slovensko je katolícky štát a Svätá stolica považuje za
svoje právo upozorniť slovenskú vládu na činy, ktoré sú v rozpore s
katolíckymi zásadami.
Predseda vlády Tuka to odmietol a vyhlásil, že Slovensko nie je
katolícky štát. Burziovi oznámil, že v prípade Židov je zbytočné
odvolávať sa na princípy kresťanstva a humanity. Demarš neberie na
vedomie a Vatikán prosí, aby sa nemiešal do slovenských politických
záležitostí.
Demarš Vatikánu mal však v konečnom dôsledku úspech. Tuka 10. apríla
1943 zoznámil s jeho obsahom ministrov vo vláde, ktorí rozhodli zrušiť
naplánovanú deportáciu Židov.
Počas existencie vojnovej Slovenskej republiky sa však uskutočnila aj
druhá séria transportov. Bolo to počas okupácie nacistickými vojskami po
vypuknutí Slovenského národného povstania. Prvý transport vypravili zo
Serede 30. septembra 1944 a do konca druhej svetovej vojny bolo
vyvezených ďalších približne 13.500 Židov.